Čo rozprávajú staré príbehy – Gelnica

ZLATÁ BAŇA

Slobodné kráľovské mesto Gelnica bola odjakživa baníckym mestom. Pripomína to aj jeho najstarší erb, v ktorom sa nachádza banské kladivko a želiezka, ktoré sa používali v bani. V novšom erbe sa je už dokonca zobrazený aj baník s kladivkami v rukách, ktorý stojí na vrchole erbového štítu.

Prečo sa však baníctvu v meste tak dobre darilo? Pretože leží uprostred hôr bohatých na rudu. Aj Nemci, ktorí sem v 13. storočí prišli na pozvanie panovníka, sa tu usadili hlavne kvôli baníctvu. Zmiešali sa s pôvodným obyvateľstvom a Gelnicu premenovali na Göllnitz.

Už v najstarších listinách sa Gelnica spomína ako rozvinutá obec a neskôr mesto, ktorému králi udeľujú rôzne výsady a privilégiá. Mesto si napríklad volili richtára, prísažných, bolo mu udelené právo súdiť všetky spory a trestné činy, získalo právo meča, teda mohlo trestať odsúdencov a malo tiež právo trhu, vďaka sem chodievali obchodníci z celého okolia. Gelnica mala dokonca aj svoje vlastné banské právo.

Bane mestu, ale hlavne jeho obyvateľom prinášali obživu. Pod zemou v 14. a 15. storočí pracovalo 300 až 400 baníkov, čo bolo na tú dobu veľký počet. Banská práca bola namáhavá, ale mestskí baníci mali aspoň svoje práva a výsady, horšie to bolo s haviarmi, ktorí pracovali v nejakej grófskej bani. Ich život bol ťažký a ubiedený. Majiteľ bane ich zdieral a oni museli za nízku plácu robiť od svitu do mrku. No nie len oni, ale aj ich ženy a deti. Haviari boli chudobní, ale gróf bohatol a nútil ich ťažiť viac a viac podzemného bohatstva.

V starých dokumentoch sa píše, že v Gelnici a jej okolí sa ťažila železná ruda, meď, striebro, ortuť a… zlato. Tento drahý kov však dnes už v baniach nenájdete. Prečo?

Šťastia hore, šťastia dolu,

šťastia s nami všade,

sprevádzaj nás pod podolu

hľadať rudy zlaté.

Šťastia hore, šťastia dolu!*

„Tato, tato!“ rozbehol sa chlapec v ústrety otcovi, len čo ho večer zbadal prichádzať k chalupe. „Tato, však neuhádnete, čo som dnes videl?“
Otec ho ťažkou mozoľnatou pohladkal po vlasoch, ale neodpovedal. Bol unavený po celodennej robote v bani. Od skorého rána až do neskorého večera spolu s ostatnými chlapmi kopali, aby pre milostivého pána grófa vydobyli spod zeme aspoň trochu rudy. No rudná žila sa im kamsi stratila. Akoby sa vyparila alebo ukryla ešte hlbšie tam, kde ju ich krompáče a banské kladivá nevedia nájsť.

Kopali len samú hlušinu a za tú im gróf nechcel zaplatiť.

„Nie je meď, nebudú peniaze!“ vykrikoval správca bane a nehodil haviarom do upracovaných dlaní ani drobnú mincu.

„Tato, hádajte, čo som dnes videl,“ dobiedzal chlapec, pretože sa celé popoludnie tešil, ako otcovi povie svoje tajomstvo.

„Teraz nie, Števko, som veľmi ustatý.“

Muž vošiel do biednej chalupy. Baníci v mesta mali krásne murované domy, ale grófsky haviari mali len drevené chalúpky vymazané hlinou. Takúto chalúpku volali hamrik a väčšinou si ju prenajímali od grófa.

Zvítal sa so ženou. Bola rada, že ho vidí. Pre baníkovu ženu bol totiž každý deň, ktorý jej muž strávil v bani, plný strachu. Kadečo sa mohlo stať. Už nejedného v bani zavalilo a domov sa viac nevrátil. Smrť číhala pod zemou všade.

Nabrala manželovi do taniera vodovej polievky. Haviar by si zaslúžil po celodennej lopote aj lepšie jedlo. Ale z čoho ho uvariť, keď doma nieto ani groša? Muž si sadol za stôl a začal jesť.

„Tato…“ chlapec sa obšmietal okolo otca ako mača.

„Buď ticho! Zobudíš ostatných,“ zahriakla ho matka a pre istotu sa išla pozrieť, či sa niektoré z ďalších piatich detí, ktoré tiež spali v kuchyni, neprebudilo.

„Tato, hádajte…“ prosíkal potichučky chlapec.

„Dobre teda. Čo si videl?“ pristúpil otec na jeho hru.

„Keď som dnes pásol gazdove kravy, tak som videl…“ začal chlapec a otec dokončil: „… veveričku.“

„Neuhádli ste. Videl som čosi iné.“

„Tak srnku? Pásla sa pri lese na zelenej tráve.“

„Ani srnka to nebola.“

„No čo si už len mohol vidieť?“ zamyslel sa otec. „Určite sojku.“

„Nie, nie. Ani teraz ste neuhádli. Videl som… permoníka.“

„Čože?!“ Otec od prekvapenia vypustil z ruky lyžicu. „Koho si to videl?“

„Predsa, permoníka, zemského ducha, takého, o akom ste nám minule rozprávali. Bol veľký ako… ako tuto náš Jožko.“ Chlapec ukázal na spiaceho päťročného brata. „A oblečený bol celý v červenom. Čižmy mal červené, aj nohavice a aj špicatú čiapku mal červenú, len koženú zásterku mal žltú.“

„A nevymýšľaš si?“ brnkol otec synovi po nose. „Vieš, že klamať sa nesmie.“

„Nie, nevymýšľam. Videli ho aj ostatní chlapci, ktorí tam pásli kravy, a hneď ho začali naháňať a hádzať po ňom kamene. Ale ja som im to zakázal, lebo ste vraveli, že permoníci sú pomocníkmi každého baníka. Tento by mohol pomôcť vám.“

„Múdro si urobil,“ pochváli ho otec a potom sa zvedavo opýtal: „A čo bolo ďalej?“

„Permoník sa na mňa pozrel, poklonil sa mi a bežal sa skryť do tej veľkej diery, ktorá je pri lese.“

Otec sa zamyslel. Ak si chlapec nevymýšľa, tak by to mohlo byť dobré znamenie. Keď sa niekde pri bani objaví permoník, spolu s ním sa zjaví aj ruda. Aspoň tak to vravievajú starí ľudia. Zajtra to bude musieť povedať správcovi. Možno by mali začať kopať tam, kde sa ten permoník stratil pod zemou. Vezme do roboty aj syna, aby ich zaviedol na to miesto, kde sa zemský duch objavil. No teraz by už mali ísť spať, ráno treba vstávať ešte pred východom slnka.

„Tato, zaspievate mi nejakú banícku pesničku?“ zaprosil chlapec, hoci otcovi už od únavy padala hlava do taniera s polievkou.

„Zajtra, Števko…“

„Tato, prosím, len takú krátku,“ chlapcove oči sa naňho upierali. Vzdychol si a zahmkal, aby chytil notu.

„Ale potichu, nech nezobudíte deti,“ prísne na nich pozrela mama.

Otec začal tichým hlasom spievať:

„Šťastia hore, šťastia dolu,

šťastia s nami všade,

sprevádzaj nás pod podolu

hľadať rudy zlaté.

Šťastia hore, šťastia dolu!

Šťastia hore, šťastia dolu,

do tmy hustej zeme,

keď ty pôjdeš s nami spolu,

zlato vynájdeme.

Šťastia hore, šťastia dolu!“

Ráno sa ozvalo prvé klopanie zvolávajúce baníkov do roboty a otec už budil syna: „Vstávaj, Števko, na baňu klopajú…“

Chlapcovi sa však nechcelo, veď vonku bolo ešte stále šero. No baníci museli ísť do práce už pred úsvitom. Čím dlhšie budú totiž pod zemou, tým viac rudy pre grófa môžu vykopať.

„Ešte chvíľku…“ mrmlal, ale napokon sa predsa len vymotal z postele a spolu s otcom sa vybrali na cestu. Postupne sa k nim pridávali i haviari z okolitých domcov. Všetci mlčali, niektorí poťahovali z fajok a s hlavami sklonenými k zemi kráčali po vychodenej cestičke.

„Tato, čo sa im stalo? Prečo sú takí smutní?“ opýtal sa Števko pošepky otca.

„Sú unavení a majú strach,“ odvetil otec.

„Strach?“ nechápal chlapec.

„Robota v bani je nebezpečná. Každý deň sa môže stať, že sa niektorý z nás po tejto ceste už večer nevráti domov. Veď aj v pesničke sa spieva: Zdar Boh hore, smrť nám kynie, šachta volá, kahanec tlie…“

Chlapca až zamrazilo. Toto mu nikdy nenapadlo. Otec si všimol, že Števko náhle zvážnel. Zamrzelo ho, že syna takto postrašil, preto rýchlo odviedol reč na čosi iné. „Keď ráno kráčaš do bane, musíš sledovať, čo sa okolo teba deje.“

„A prečo?“ ožil chlapec.

„No, vraví sa, že ak ti prejde cez cestu mačka, môže sa ti v bani čosi prihodiť. Ešte horšie je, ak ti cestu skríži žena alebo vdova… To je veru veľmi zlé znamenie.“

Ostatní baníci tiež začuli jeho slová a súhlasne pokyvovali hlavami.

Odrazu jeden z nich povedal: „Pamätáte sa na hutmana Jenčíka? Nech mu Pán Boh dá ľahký odpočinok. Ten sa vždy hneval, keď na ceste do bane stretol nejakú ženskú. Raz sa mu stalo, že okolo neho išla žena s prázdnym vedrom, to je vraj dvojité nešťastie. Hutman sa tak rozčúlil, že tú ženu skoro ovalil lampášom po hlave.“

Baníci sa tomu zasmiali a potom každý z nich pridal nejakú historku o hutmanovi Jenčíkovi, ktorý bol kedysi vychýrený svojimi špásmi.

„A to si pamätáte, ako bol Hutman Jenčík v krčme?“ nadhodil ďalší z baníkov.

„Nie, to sme nepočuli, rozprávaj,“ ponúkali ho kamaráti.

„Jenčík bol v krčme čosi popil a pojedol a potom sa pýta krčmárky: ‚Čo som dlžný, pani kmotra?‛

Krčmárka sa zamyslela a začal počítať na prstoch: ‚Päť a päť je deväť a päť je dvanásť. Zaplatíte mi rovných dvanásť grošov!‛

‚Vy ste nejaká študovaná, že tak rýchlo a dobre viete počítať?‛ opýtal sa prekvapene Jenčík, lebo si už dopredu zrátal, že by mal zaplatiť pätnásť grošov.

‚Samozrejme, že som študovaná,‛ pochválila sa krčmárka, ‚veď som učiteľova dcéra.‛

Jenčík nič nenamietal, zaplatil dvanásť grošov a dlho sa v krčme neukázal pre prípad, že si to krčmárka ešte raz prepočítala.“

Všetci sa smiali a cesta im už ubiehala veselšie.

V bani vzal otec syna priamo za štajgerom, banským dozorcom, aby mu chlapec vyrozprával svoj príbeh o stretnutí s permoníkom. Štajger sa celý čas škriabal pod klobúkom a nedôverčivo si chlapca premeriaval. On sám týmto historkám neveril, ale vedel, že baníci si vážia zemských duchov, a naopak, boja sa bludných svetielok, ktoré ich môžu zviesť zo správnej cesty.

Keď chlapec skončil, štajger sa ešte raz poškriabal a pomyslel si, že permoníci možno neexistujú, ale na druhej strane, bez vetra sa ani lístok nepohne. Čo môže stratiť, ak sa s chlapmi pozriem do tej diery? Baňa, v ktorej teraz kopú je aj tak prázdna.

Súhlasil teda. Vzal niekoľkých baníkov i chlapca a vybrali sa na lúku, o ktorej Števko rozprával.

Keď boli na mieste, úzkou puklinou sa vsúkali do kamennej chodby a lampášmi si posvietili na stenu. Prekvapením takmer onemeli, keď sa skalná stena okolo nich zatrblietala, lebo sa svetlo karbidiek odrazilo od jemnučkých trblietavých žiliek. Štajger nechtom zaryl do kovu a od radosti vykríkol: „To nie je ruda, to je zlato!“

Baníci od radosti spolu zanôtili:

„Šťastia hore, šťastia dolu,

ovenč pohár sklený.

Koniec prácam, bratia, k stolu,

nech sa pohár pení.

Šťastia hore, šťastia dolu.

Šťastia hore, šťastia dolu,

tu je zlatá sláva,

ktorá ľuďom dobrú vôľu

neomylne dáva.

Šťastia hore, šťastia dolu!“

Dobrú správu okamžite oznámili zemepánovi, ktorému bane i pozemky patrili, a o niekoľko dní sa v novoobjavenej bani začalo s ťažbou zlata, ktoré napĺňalo grófove pokladnice.

Na zlate bohatol hlavne milosťpán, ale aj na Števka sa usmialo šťastie. Štajger mu za odmenu našiel prácu v bani. Bola to však ťažká robota. Spolu s ďalšími deťmi na halde škrabal hlušinu, nakladal ju do vagónikov a tie odtláčal preč. Robil dvanásť a niekedy aj šestnásť hodín, no najhoršie to bolo v zime, keď k studenej, kovovej rúčke vozíka chlapcovi primŕzali skrehnuté prsty. No i tak bol rád, lebo domov mohol priniesť pár grošíkov a začalo sa im žiť lepšie.

Po Števkovi dostala v bani robotu aj jeho staršia sestra Magdaléna. Tak ako iné ženy robila pri triedení rudy, ktorá vychádzala z bane. Ruda sa pražila v peciach, ženy holými rukami rozhŕňali ešte horúcu masu a vyberali spomedzi nej hlušinu. Prepálený prach sa im zažieral do dlaní a do tváre tak hlboko, že sa nedal ničím umyť.

Magdalénine ruky boli od toho úplne čierne a Števko ju niekoľkokrát našiel plakať v nedeľu za domom. Hoci mu nechcela povedať prečo, on vedel, že je to preto, lebo sa jej na zábave posmievali chlapci. Žiaden s ňou nechcel tancovať, vraj by im tými čiernymi paprčami zašpinila biele košele.

Tak či tak haviarovu chalupu na krátku chvíľu navštívilo šťastie. Števko vedel, že za to môže ďakovať zemskému duchovi, ktorý mu ukázal zlatú žilu, a preto každý týždeň v nedeľu ku vchodu do bane odniesol permoníkovi krajec chleba a hrnček mlieka.

Ešte lepšie sa im začalo dariť, keď štajger usilovného chlapca preložil z povrchu pod zem. Práve do zlatej bane, ktorú sám objavil.

Pomocníci baníkov predsa len zarábali o čosi viac, než deti škrabúce hlušinu. Števko nosil chlapom vodu, z podzemia vytláčal ťažké vozíky a robil aj na poruboch. Neraz bol na smrť unavený, a aby si trochu odpočinul, sadol si v bani na balvan a len tak pre seba si potichučky spieval:

„Stávaj, Števko, hore!

Na baňu klopajú,

keď neskoro prídeš,

fárať ti nedajú.

Neskoro som prišiel,

fárať mi nedali,

ešte ma hutmanskou

palicou vydrali.

Nech vás čerti berú

s vašimi baňami,

keď ste ma nabili,

fárajte si sami!

 

Jedného dňa, keď takto oddychoval, začul, ako sa zo skalnej steny ozývajú zvláštne zvuky. Akési klopkanie. Najprv si myslel, že to počuje vzdialených baníkov. No o chvíľu sa ku klepotaniu pridal aj nárek. Akoby čosi v skale veľmi žalostne plakalo. Števko vyľakaný vybehol von z bane.

„To bolo znamenie,“ povedal jeden zo starších haviarov, keď im chlapec vyrozprával, čo začul. „Znamenie, ktoré nám dávajú zemskí duchovia, že sa má stať nejaké nešťastie.“

Ostatní haviari s ním súhlasili a začali okamžite reptať, lebo späť do bane sa im nechcelo. Verili, že klepot a nárek sú skutočne zlým znamením. Okrem toho, Štefan predsa už raz permoníka videl, jeho majú podzemné bytosti rady, preto sa dnes prihovorili práve jemu.

Štajgerovi sa však takéto reči nepáčili: „Kto sa okamžite nevráti do bane a nezačne kopať, zajtra ráno už do roboty nemusí chodiť! Pán gróf potrebuje ďalšie zlato!“

Baníci sa šomrúc chtiac-nechtiac museli pustiť do práce. Aj Štefan sa chopil svojho vozíka a tlačil ho strmou banskou chodbou hore. Znamenie mu však neschádzalo z mysle.

Niekoľko dní sa nedialo nič, všetci si začínali myslieť, že to bol len planý poplach, ale na štvrtý deň sa v zlatej bani prepadol strop. Bola to hrôza. Gróf vo svojej lakomosti chcel viac a viac zlata, a tak baníci nestačili poriadne vystužiť šachty. Drevené podpery povolili a kamenie zasypalo niekoľkých chlapov, medzi ktorými bol aj Štefanov otec.

Rodina odrazu prišla o svojho živiteľa. Tých pár grošíkov, ktoré zarobil Števko a jeho sestra Magdaléna, nemohlo uživiť všetkých.

„Vyberiem sa za pánom grófom,“ rozhodol sa chlapec po otcovom pohrebe. „Mne predsa zemský duch ukázal, kde sa nachádza zlatá baňa, a vďaka mne sa grófove pokladnice plnia bohatstvom. Ja som pomohol jemu, teraz on pomôže nám.“

Matka ho však odhovárala. Gróf naisto nebude počúvať jeho prosby, iba čo sa nahnevá a potrestá ho za jeho opovážlivosť. Syn však trval na svojom a vybral sa do kaštieľa.

Dopadlo to presne tak, ako vravela mama. Sluhovia najprv nechceli chlapca ani len pustiť dnu, no milosťpán začul akýsi hluk a vyzrel z komnaty. Keď mu chlapec predniesol svoju prosbu, najprv sa smial, lebo si myslel, že je to žart, ale potom sa strašne nahneval. Kričal, že všetko, zem, bane, ruda i zlato sú jeho, a ako taký niktoš, ako je Štefan, môže od neho čosi požadovať. Napokon nechal chlapca vyhnať z kaštieľa a štajgrovi nakázal, aby ho spolu so sestrou okamžite vyhodil z bane.

Štefan i celá jeho rodina odrazu prišli o všetko. Nemali už nič a aby ako-tak prežili, museli ísť po žobraní.

Trebárs ja úbohý po žobraní chodím,

nasilu neberiem, nikomu neškodím.

Predsa mi je milšia žobrácka palica,

než tá zbroj zbojnícka a s ňou šibenica.

V istý deň, keď Štefan prechádzal cez lúku, kde prvýkrát stretol permoníka, zhlboka si vzdychol: „Keby som ťa nikdy nebol videl, zlatá baňa by sa nenašla a môj tato by ešte žili.“

V tej chvíli sa za jeho chrbtom ozval tichý hlas: „Ja za to nemôžem. Chcel som vám len pomôcť.“

Chlapec sa prekvapene otočil. Stálo tam chlápätko v červených baníckych šatách a v červenej čiapočke.

„Vy ľudia však pokazíte všetko, čoho sa dotknete,“ pokračoval permoník. „Čo sa stalo, už sa neodstane. Zlato vám malo pomôcť, ale ono vám, naopak, ublížilo, preto si ho vezmem späť.“

Kým sa chlapec stačil spamätať, zemský duch zodvihol ruku a zavelil: „Zlatá baňa, teraz zavriže sa zaraz!“

V tej chvíli ani nezahrmelo, ani sa nezablýskalo, ale zlato sa v bani začalo strácať. Priamo pred očami baníkov zlatá žila vyschýnala a kov mizol ako sneh na jar. O chvíľu už bola baňa prázdna a rovnako sa rozplynulo aj zlato v grófovej pokladni.

Od toho dňa sa tu už zlato nikdy viac neobjavilo.

*Báseň Banícka napísal Tichomír Milkin

 

STRIEBORNÝ HAD

Poklad, ktorý je vraj ukrytý kdesi v útrobách kopca, na ktorom kedysi stával Gelnický hrad, ľuďom nedával spať a keďže ho nemohli nájsť, vymýšľali si o ňom aspoň rôzne legendy a povesti. Ale čo ak tie príbehy nie sú vymyslené? Čo ak sa v nich skrýva kus pravdy?

Kto vie…

Možno sa tam v hĺbke, kdesi v tajných chodbách naozaj ukrýva zlato, striebro, drahé kamene. Asi sa to nedozvieme, ale aspoň zistíme, ako to bolo s tajomným hadom, ktorý údajne ten poklad stráži.

Pred mnohými rokmi bývala v meste Gelnica veľmi chudobná rodina – matka, otec a trinásť deti. Hoci sa navzájom mali veľmi radi a svorne si nažívali, rodičia často nevedeli, kde pre toľko detí pozháňajú aspoň kúsok suchého chleba pod zub. Preto chudoba a hlad boli častými hosťami v ich malom domčeku.

Rodičov veľmi trápilo, že nemôžu svoje deti do sýta nakŕmiť, do čoho ich zaodieť a že aj chalúpka, v ktorej bývajú, má deravú strechu, cez ktorú im dnu prší a v zime do nej zo všetkých strán duje studený vietor. Strávil preto mnoho bezsenných nocí a uvažovali, ako biedu zahnať. No ako hútali, tak hútali, nič im neprichádzalo na um, a tak žili len z darov dobrých ľudí. Ale raz…

Bolo to presne v noci pred sviatkom svätého Jána, keď vraj z podzemia na povrch vystupujú ukryté poklady a keď všetky byliny získavajú zázračnú moc. Babky liečiteľky bylinky natrhané vo svätojánsku noc dokonca nazývali svätojánskym korením a tvrdili, že rastliny kvitnúce na svätého Jána sú kúzelné a pred východom slnka sa každá ohlasuje ľudskou rečou, akú chorobu lieči.

Presne v tom čase sa mladí i starí tešili z príchodu leta a radovali na lúkach pri jánskych ohňoch. Bola to veľká udalosť pre celú dedinu. Na stráni sa večer poschádzali mládenci aj dievky, chlapci nanosili drevo a založili vysokú vatru. Ktosi doniesol harmoniku a ostatní spievali:

Na svätého Jána, spievame do rana. O, Jane, Jane, svätý Jane…

Potom hrali rôzne hry, tancovali a zase spievali. Keď plamene vatry šľahali dovysoka mládenci sa oheň snažili preskočiť, aby dievkam dokázali, akí sú šikovní.

Bola to veselá noc, ale chudobný otec, nemal na radosť ani pomyslenia. Sedel za prázdnym stolom a kým jeho rodina spala, on opäť dumal, ako uživí svoje deti. Jeho myšlienky boli temné ako bezmesačná noc, lebo mu nič iné neschádzalo na um, len poslať deti z domu. Preč, niekam do sveta, do služby či po žobraní. Až mu do očí vystúpili slzy pri predstave, ako sa deťmi bude musieť rozlúčiť. Oprel si hlavu do dlaní a vtom, keď trubač v meste odtrúbil jedenástu hodinu, muž začul akýsi tichý hlas.

„Poď von,“ riekol hlas.

Muž sa prekvapene pozrel okolo seba. Kto to hovorí? Či sa to prebudila jeho žena a takto sa mu prihovára?

Nie. Manželka tvrdo spí a to najmenšie z detí sa jej chúli v náručí. Asi sa mu to len zdalo z toľkého premýšľania…

„Poď von,“ hlas sa však ozval znovu.

Vari si z neho niekto robí žarty a posmieva sa z jeho biedy. Pozrel sa pod stôl, či sa tam neskrýva nejaký vtipkár. Nikde nikto. Ozaj sa mu to len marilo. Od toľkého súženia a od hladu to už asi nemá v hlave v poriadku. Možno by si mal tiež ísť ľahnúť. Ako sa vraví, ráno múdrejšie večera. Azda s jasným slnkom sa rozjasnia aj jeho myšlienky. Začína sa leto, bude práca na poli, zamestná sa u nejakého bohatého gazdu a tento rok nejako prežijú.

Aj sa postavil od stola, že pôjde do postele, ale hlas zaznel po tretíkrát:

„Poď von!“

Nuž keď ma tak naliehavo volá, tak vyjdem z chalupy, pomyslel si muž. Chvíľu ešte váhal, ale napokon vykročil zo dverí do noci. Čakal, že tam uvidí niekoho, kto sa mu to prihováral, ale okolie domčeka zívalo prázdnotou. Bolo počuť len cvrlikanie cvrčkov tešiacich sa z teplej letnej noci a od lesa sa ozývalo húkanie sovy, ktorá sa vydala na lov.

Ozaj to bol len klam. Už sa chcel vrátiť späť do chalupy, keď začul akýsi šepot, ktosi hovoril. Najprv slovám nerozumel. Hlas znel akoby z veľkej diaľky alebo hĺbky, no postupne sa približoval a bol čoraz jasnejší.

„Odtrhni prútik z vŕby, ktorá rastie pri rieke Hnilec,“ vravel hlas bez tela. „Vezmi ho a choď po chodníku, čo vedie od rieky hore k hradnému múru! Neobzeraj sa doprava ani doľava a už vôbec nie za seba. Mlč a kráčaj, až kým prídeš k zrúcaninám hradu. Tam, medzi kameňmi zbadáš strieborného hada so svietiacimi očami. V papuli bude držať zväzok kľúčov. Choď za ním, privedie ťa k starým okovaným dverám, na ktorých bude sedmoro zámkov. Otvor tie zámky kľúčmi z hadovej papule. Had ti ich však nebude chcieť dať. Bude sa zvíjať, sipieť a vzpínať, keď mu budeš kľúče odoberať. Ty sa však neboj, šibaj ho tým prútikom, ktorý si odtrhol z vŕby pri Hnilci. Keď had kľúče, pustí, chytro odomkni dvere a vojdi dnu. Za dverami uvidíš velikánsku miestnosť a v nej poklad nevídanej ceny. Neváhaj. Naber si z neho koľko potrebuješ. Staneš sa potom bohatým a šťastným!“

Muž, aj keď bol vyľakaný tajomných hlasom, poslúchol. Okamžite sa rozbehol k hradu, ktorého zrúcaniny sa vypínali nad mestom a v noci sa zdali byť tmavšie ako hviezdnatá obloha.

Ako kráčal hore strmým chodníkom, začul za sebou čudné zvuky – dupot konských kopýt, výkriky, rev divej zveri, ale aj plač svojich detí. Neobzrel sa však, lebo si pamätal, čo mu radil hlas.

Nehľaď doprava ani doľava a už vôbec nie za seba. Len mlč a kráčaj!

Konečne sa vyšplhal na Zámčisko. Mesiac skúpim svetlom hladkal rozpadnuté múry a roztrúsené kamene a mužovi sa zdalo, že v každom tieni sa skrýva nejaký bes. Možno nemal poslúchnuť ten hlas? Čo ak to bola pasca?! Na svätého Jána sa dejú kadejaké veci, čo ak ho tu zavolali nejaké nečisté sily, ktoré ho teraz zmárnia. Jeho deti potom načisto pomrú od hladu. Kto sa o nich postará?

Takéto myšlienky sa preháňali v jeho hlave, takže skoro prehliadol strieborného hada so svietiacimi očami, ktorý sa plazil pomedzi skaly. Sprvoti si myslel, že je to len mesačný lúč, no už ho vidí a dobre vidí i kľúče, ktoré nesie v papuli. Opatrene, aby ho nevyplašil sa pustil za hadom a ten ho viedol cestami-necestami, cez husté krovie a pichľavé bodľačie až k dverám, ktoré spomínal hlas. Skutočne na nich bolo sedmoro zámkov.

Teraz by mal hadovi vziať kľúče, aby sa dostal dnu.

Lepšie je to však povedať, než vykonať…

Ako sa snažil, tak snažil, ale nešlo to. Had sa zvíjal, šibal okolo seba chvostom, ktorý v mesačnom svite vyzeral ako strieborná dýka a z očí mu sršali plamene. Napokon sa had vzopäl a dokonca chcel na muža zaútočiť. Ten však na nič nečakal, vzal nohy na plecia a dal sa na útek. Dobre vedel, že hadí jed je veľmi nebezpečný, ani všetky svätojánske bylinky by mu nepomohli, ak by ho hadisko pohrýzol.

Celý spotený dobehol do chalupy a rýchlo si ľahol do postele.

Hlásnik v meste práve zahlásil polnoc: „Odbila dvanásta hóóódina. Chváľ každá duch Hospóóódina a Ježiša, jeho Syna. Opatrujte dobre oheň, aby nebol ľuďom škóóóden.“

Ako dobre, že teraz nie je na Zámčisku, uľavilo sa mužovi. Kto vie, či tam o pol noci nestraší.

Myšlienky na ukrytý poklad a strach mu však nedali spať. Vtedy opäť začul hlas, ktorý sa mu lákavo prihováral:

„Poď von…“

„No určite. Nikam nejdem!“

„Poď von,“ vábil ho hlas.

„Kdeže, ja len pekne zostanem doma!“

„Poď von. Bude z teba bohatý muž. Tvoja rodina už nikdy nebude trpieť hladom…“

Chudáčisko sa teda napokon nechal prehovoriť a znovu vyšiel pred chalupu. Hlas tam zopakoval, že má ísť k Hnilcu, odtrhnúť prútik, vybrať sa k hradu, nájsť hada, vziať mu kľúče odomknúť dvere a nabrať si z pokladu, koľko potrebuje.

„Dobre, tak to ešte raz skúsim,“ súhlasil muž. „Had už možno bude unavený, ľahšie ho premôžem.“

Znovu vybehol po strmom chodníku na Zámčisko a znovu za sebou počul rôzne mátožné zvuky. Zdalo sa mu, že teraz sú ešte strašidelnejšie – cvengot mečov, výkriky trpiacich, strašný hrmot, akoby sa svet rúcal a napokon opäť plač svojich detí. Radšej si zapchal uši, kým nedošiel až hore na kopec.

Mesiac stál uprostred oblohy a na zrúcaninách kúzlil ešte hrozivejšie tiene. Niektoré pripomínali ľudí, iné démonov. Chudák sa od nich odvracal pohľadom a hľadal v tráve hada so svietiacimi očami. Konečne ho zbadal a vybral sa za ním. Aj teraz ho had priviedol k obrovským okovaným dverám.

„Ako mu vziať tie kľúče?“ špekuloval muž.

Najprv to skúsil ľsťou. Počkal si, kým sa bude had dívať inam a potom naňho skočil, aby mu zväzok vytrhol z papule. Had bol však rýchlejší. Šmyk a bol preč. Chlap teda skúsil čosi iné, pomaly, nenápadne sa k hadovi začal približovať. Tichučko a opatrne aby ho nevyľakal. Už bol od neho len na vzdialenosť niekoľkých palcov. Prudko mykol rukou a už sa tešil, že má kľúče v hrsti. Keď však otvoril dlaň, mal tam len chumáč trávy. Had bol zase rýchlejší než on.

„Ak to nejde podobrotky,“ nahneval sa muž a vrhol sa na hada.

Had sa však tak ako prvýkrát zmietal, sipel a dokonca akoby začal rásť. Už bol ako hrubý konár, teraz ako kmeň mladého stromčeka, ako chlapská ruka… O chvíľu bol silný ako starý dub a keď sa vztýčil a dve hlavy presahoval muža.

Ten na nič nečakal. Proti takej oblude predsa bojovať nemôže.

Rozbehol sa preč a sotva dych lapal, keď sa zastavil pri svojej chalupe. Rovnými nohami skočil do postele a zaprisahával sa, že z nej nevylezie až ráno.

Hlásnik na námestí zanôtil, že je jedna hodina.

Úbožiak si pretiahol cez hlavu potrhanú perinu, aby nič nepočul, no tajomný hlas sa ozval opäť.

„Poď von,“ vravel.

„Buď už ticho! Nikam nejdem!“ zahriakol ho muž.

Hlas sa však nedal: „Poď von!“

„Choď niekam do pekla a nepokúšaj ma!“

„Poď von,“ hlas však nechcel stíchnuť. „Pokladu je tam veľa. Do konca života nebudete musieť nič robiť. Aj nový dom si postavíte. Bude z teba vážený mešťan.“

Mužovi to začalo vŕtať v hlave. Doposiaľ sa mu všetci v Gelnici posmievali, nadávali mu, že je žobrák, bedár, keď však bude bohatý, iste sa všetko zmení. Budú si ho vážiť a ak si z toho pokladu naberie veľa, kúpi si najväčší dom na námestí a Gelničania ho možno zvolia aj za richtára.

S týmito myšlienkami vyšiel pred chalupu, aby si opätovne vypočul, ako má ísť k rieke a odtrhnúť prútik, vystúpať na hradisko a pohľadať hada a keď ho ten privedie k dverám má mu vziať kľúče.

„Dobre, veď to už počujem tretíkrát,“ zamrmlal si pod nos muž a vybral sa na miesto, kde stával Gelnický hrad.

Aj teraz za sebou po ceste počul ohavné zvuky – šialené zavíjanie, rehot, akoby sa mu v pekle všetci čerti smiali, zúfalé volanie o pomoc i chrčanie umierajúcich a na konci opäť nárek svojich detí.

„Len sa neobzrieť,“ opakoval si. „Ani doľava, ani doprava a tobôž nie za seba.“

Konečne bol na Zámčisku. Nohy ho začínali bolieť, veď túto cestu dnes prebehol už piaty raz. Zaumienil si však, že teraz sem neprišiel zbytočne a kľúče od hada musí stoj čo stoj dostať.

Mesiac sa dotýkal vrcholcov stromov a on unavenými očami pozeral, kde sa v tráve ukrýva plaz.

„Tu je!“

Akoby sa vyhrieval v mesačných lúčoch a strieborné šupiny sa mu lesknú, rovnako ako kľúče v jeho papuli.

„Ukáž mi cestu k bráne!“

Had sa zošmykol z kameňa a pomedzi krovie a vysokú trávu ho viedol na čistinku k dverám, za ktorými sa ukrýval poklad.

Muž po ceste premýšľal, ako sa dostane k zväzku.

„Hadík môj milý,“ prihovoril sa plazovi, „čo keby si mi tie kľúče jednoducho dal.“

Had sa nehýbal a len ho sledoval svojim ohnivým pohľadom.

„Ak chceš, tak ti sem zajtra donesiem tucet myší a žiab, aby si sa do sýta najedol. Vymením ich s tebou za kľúče.“

Nedalo sa zistiť, či had rozumie jeho slovám.

„Alebo ak chceš, vezmem ťa domov. Keď budem bohatý, budeš s nami bývať vo veľkom dome a slúžka ti každé ráno prinesie misku mlieka. Ja viem, že hady majú rady mliečko.“

Ani takáto lahôdka však strážcu kľúčov neobmäkčila, aby ich pustil z papule.

„Tak ty tak?!“ muž sa znova nahneval a zúrivý ako býk sa vrhol na hada.

Hodnú chvíľu sa klbčili a už sa zdalo, že bedár začína vyhrávať, no had sa opäť začal zväčšovať a rásť. Znovu bol ako kmeň mladého stromu a mohutnel ďalej, až kým nenarástol tak, že by jeho telo ani traja chlapi neoblapili.

„Nie, nie, už sa ťa nezľaknem!“ kričal naňho muž. „Daj mi tie kľúče, lebo uvidíš.“

Chcel sa päsťami pustiť do obrovského hada, keď sa vtom stalo ešte čosi čudnejšie. Vedľa jednej hadovej hlavy vyrástla druhá, potom tretia, piata, deviata… a zo všetkých tých hláv vystreľovali ohnivé plamene.

Had sa premenil na hrôzostrašného draka.

S tým si už chudáčisko nechcel merať sily, veď nie je žiaden princ. Radšej sa zvrtol na päte a rozbehol sa preč. Je všeobecne známe, že draky žerú hlavne princezné, ale čo keby tento chcel vyskúšať nejaké iné jedlo.

Celý zadýchaný dobehol domov a teraz sa neschoval do postele, ale rovno pod posteľ, pre prípad, že by ho drak hľadal.

„Odbila druhááá hóóódina…“ zatiahol gelnický hlásnik na námestí.

Čas duchov sa skončil. Duchovia a strašidlá totiž môžu na svet vychádzať len medzi jedenástou a jednou hodinou v noci, potom už musia dať ľuďom pokoj.

Muž si vydýchol. Je zachránený, ale keď sa už-už chystal vyliezť spod postele, tajomný hlas sa ozval ešte posledný raz:

„Bol si chudákom, si chudákom a zostaneš i naďalej chudákom!“

„Ale prečo?“

„Lebo si nepočúval, čo som ti vravel!!!“

Potom hlas zmĺkol.

„Ako nepočúval?“ premýšľal muž. „Veď som urobil, presne čo mi hovoril. Bol som na Zámčisku a snažil som sa hadovi z papule uchmatnúť kľúče. Čo som urobil zlé?“

Dumal celú noc a až nad ránom si spomenul na všetky slová, ktoré hlas vravel: „Odtrhni prútik z vŕby, ktorá rastie pri rieke Hnilec a vezmi ho…“

Na prútik zabudol. Bol určite čarovný, lebo by ho bol odtrhol na svätého Jána a ako vieme, všetky byliny nazberané počas svätojánskej noci majú kúzelnú moc. Tým prútikom by iste porazil hada a získal by kľúče od pokladu.

„Och, ja hlupák!“ zanariekal. Nič sa však už nedalo robiť.

Odvtedy každú noc na svätého Jána načúval, či sa mu znova neprihovorí ten neznámy hlas. Už nikdy ho však nezačul.

Rodina teda nezbohatla a on sám umrel v biede.

Strieborná had tak stále stráži poklad ukrytý v hlbinách Zámčiska.