DIABLOVA SKALA

Bim, bam, bim, bam…

Počujete? Už zvonia svadobné zvony. Mal by som sa poberať. Dnes v hradnej kaplnke sobášim Krištofa Ľubovenského a krásnu Barboru, dcéru tunajšieho bohatého grófa. Nikdy by som neveril, že raz k tejto svadbe dôjde. Že prečo? Ako vám to…

Viete čo? Poďte so mnou a po ceste z mesta Stará Ľubovňa na hrad vám celý príbeh vyrozprávam.

* * *

Krištof Ľubovenský pochádzal zo starého, váženého, ale chudobného šľachtického rodu. Naopak, tunajší gróf mal zas peňazí a zlata toľko, že by ich mohol vidlami prehadzovať. A okrem toho vlastnil ešte jeden vzácny klenot – svoju dcéru Barborku. Bolo to dievča krásne ako z ruže kvet. Niet preto divu, že za ňou pokukovali chlapci z celého okolia, ba dokonca aj z Poľska. Nápadníkov mala na každý prst desať. Pánu grófovi sa však žiaden pytač nepozdával. Jeden bol málo urodzený, druhý prihlúpy, tretí chudobný…

Barborke vôbec neprekážalo, že prísny otec všetkých pytačov vyhnal z domu, pretože ani jej sa nepáčili, na vydaj nemala ani pomyslenia. Ale raz, keď sa s komornou Aničkou prechádzala po lese, stretla istého švárneho mladíka. Hneď jej padol do oka a ona zas jemu.

Určite ste už uhádli, že to bol práve mladý pán Ľubovenský, ktorý sa do lesa vybral na poľovačku. Namiesto lanky však do svojho srdca chytil Barborku.

Obaja mladí ľudia sa, ako inak, do seba na prvý pohľad zaľúbili.

Najprv si len hanblivo písali listy, ktoré potajme od jedného k druhému prenášala komorná Anička. Neskôr sa obaja zaľúbenci začali stretávať, ale tak, aby ich pri tom nik nevidel. Na čistinke v lese, kde sa prvýkrát stretli. Nuž a napokon, keďže ich láska bola obrovská, rozhodol sa Krištof požiadať Barborkinho otca o jej ruku. Keď to starý gróf počul, veľmi sa nahneval.

„S takýmto žobrákom by mala žiť moja dcéra?!“ rozčuľoval sa gróf, búchal päsťou po stole a chcel nechať Ľubovenského vyhodiť zo svojho kaštieľa.

Už sa drábi chytali neboráka mladíka, keď sa ozvala Barborka a smelo sa postavila pred svojho milého: „Otecko, ak vyženiete Krištofa, pôjdem aj ja a vydám sa zaňho, či chcete alebo nie.“

Starý gróf sa rozhneval ešte viac. Kričal, až sa jeho služobníctvo poschovávalo v najtmavších kútoch kaštieľa. Dupal nohami, nadával a napokon sa začal vyhrážať, že nechá Barborku zavrieť do kláštora, aby ju nemusel dať Ľubovenskému za ženu. Dievčina však bola neoblomná: „Ak nebudem Krištofova, tak nebudem ničia a radšej sa utopím v divokých vodách Popradu!“

Gróf videl, že Barborku nezlomí, bola tvrdohlavá po ňom a možno konečne pochopil, že nad láskou dvoch mladých ľudí nedokáže zvíťaziť, no tak ľahko sa však nevzdal. Naoko síce súhlasil, aby sa Barborka a Krištof zosobášili, ale s podmienkou, že mladý pán Ľubovenský splní jednu úlohu. Natešený Krištof sľúbil, že urobí všetko, čo mu gróf prikáže.

„Ak naozaj chceš moju dcéru za ženu,“ riekol starý gróf a v očiach sa mu zlostne zableslo, „musíš do zajtrajšieho večera postaviť na kopci nad mestom hrad. Velikánsky, aby ho bolo vidno z celého okolia! Moja dcéra je krásna ako princezná, ak odíde z môjho kaštieľa, môže bývať len na hrade.“ Gróf sa zasmial, ako dobre celú situáciu vyriešil a potom ešte dodal: „Ak sa ti to nepodarí, Barborku už nikdy viac neuvidíš!!!“

Čo mal úbohý Krištof robiť, sľub bol sľub, aj keď sa nedal splniť. Rozlúčil sa s Barborkou a už chcel opustiť grófov prepychový kaštieľ, keď ho na schodoch zastavila komorná Anička.

„Nebuďte smutný, mladý pán,“ utešovala ho. „Kaša sa nikdy neje taká horúca, aká sa navarí.“

„Ach, ako nemám byť smutný,“ vzdychol si Krištof. „Veď úloha, ktorú mi dal gróf, sa nedá vykonať.“

„Možno dá a možno nedá….“ Anička sa tajomne usmiala a potom Krištofovi prezradila, čo počula od starých ľudí. V hlbokých spišských lesoch vraj žije mocná čarodejnica. Ona by určite dokázala postaviť hrad aj za jeden jediný deň.

Krištofovi svitla iskierka nádeje a ihneď sa vybral do temných a hlbokých hôr hľadať čarodejnicu.

„Dávajte na seba pozor, mladý pán,“ volala za ním Anička. „Čarodejnica je zlá a zákerná. Nepomáha ľuďom len tak pre nič za nič.“

„Neboj sa, Anička, ja si už nejako poradím,“ zamával jej na rozlúčku Krištof. „A pozdravuje odo mňa Barborku. Odkážte jej, že zajtra budeme svoji!“

* * *

Krištof dlho blúdil po hustých a takmer nepreniknuteľných spišských lesoch a hľadal miesto, kde by mohla žiť mocná a obávaná čarodejnica. Až napokon došiel tam, kde bola hora najhustejšia a tma najtemnejšia, kde ani divá zver nechodila a vtáky nespievali, kde z každého stromu a z každého kameňa sálala hrôza a strach. Tam stála jaskyňa, v ktorej bývala bosorka.

„Ale, ale, ľudský červík,“ zaškriekala čarodejnica, keď zbadala Krištofa. „Čože ťa ku mne privádza?“

„Prišiel som ťa poprosiť o pomoc, mocná čarodejnica,“ povedal Krištof a hlboko sa bosorke uklonil.

„O pomoc?! Ja ľuďom nepomáham, ja im škodím!“ zarehotala sa ježibaba, ale keď videla, aký je k nej Krištof úctivý, rozhodla sa, že si ho vypočuje. Tak jej mladík porozprával o sľube, ktorý dal starému grófovi. „Počul som o tebe, že si veľmi mocná,“ líškal sa pri tom bosorke, „dokázala by si za jeden deň postaviť na kopci hrad?“

„Či by som to dokázala?!“ zavrešťala urazene ježibaba. „Som najmocnejšia čarodejnica na svete. Stačí jedno moje kúzlo a prinútim rieky, aby tiekli hore kopcom. Ak by som chcela, môžem z oblohy strhnúť Mesiac a zatvoriť ho do svojho lampáša.“

Čarodejnica roztiahla ruky a aby dokázala svoju moc, cípom plášťa zakryla Mesiac, takže sa na krajinu zniesla nepreniknuteľná tma.

„Ja dokážem všetko! Som taká mocná, že keď budem chcieť, tak ti za jeden jediný deň postavím aj dva hrady,“ rehotala sa čarodejnica, „ale nebude to zadarmo. Chcem za to tvoju dušu!“

„Moju dušu?“ čudoval sa Krištof. „Načo by ti bola?“

„O to sa ty nestaraj!“ odvrkla mu, lebo mu nechcela prezradiť, že má zmluvu s diablom Luciferom a všetky duše, ktoré takto získa, skončia v pekle.

Krištof iba mykol plecom a pomyslel si, že načo by mu bola duša, ak by Barborka nemohla byť jeho ženou. Život bez Barborky by preňho nemal cenu, i tak by sa niekde zmárnil.

„Ber si teda moju dušu, ak ju tak veľmi chceš,“ riekol babe.

V tej chvíli sa zablyslo, zahrmelo a Krištof pocítil, ako ho v hrudi čosi pichlo. To mu čarodejnica vytrhla z tela dušu.

„Výborne,“ mädlila si ruky bosorka. „Ja mám tvoju dušu a ty budeš mať hrad.“ Potom roztiahla ruky a zvolala mocným hlasom:

„Vzývam temné sily na pomoc,

nech znásobia moju moc,

nech pošlú mi mocné čary,

nech sa moje dielo zdarí!“

Keď ježibaba vyriekla zaklínadlo, zem sa zatriasla a pred očami prekvapeného Krištofa na vzdialenom kopci začal rásť naozajstný hrad. Najprv mu bolo vidno len vežu, potom strechy budov a napokon sa objavili aj hradby.

„Tento hrad,“ povedala pyšne bosorka, „bude naveky chrániť moje kúzlo – žiaden nepriateľ ho nikdy nedobyje. A keďže si zaň dal svoju dušu, ponesie tvoje meno. Všetci ľudia ho budú volať Ľubovnianskym hradom.“

Krištof sa čarodejnici pekne poďakoval a pobral sa do kaštieľa za grófom, aby mu ukázal, že jeho nesplniteľnú úlohu splnil. No napriek tomu, že by sa mal tešiť, pretože teraz sa už s Barborkou bude môcť zosobášiť, cítil v sebe len akýsi smútok a prázdnotu, ktorá v jeho hrudi zostala po stratenej duši.

* * *

Po ceste do mesta Krištofove kroky viedli okolo rómskeho tábora. Ozývala sa odtiaľ radostná hudba a spev: „Duj, duj, duj, duj, dešuduj, te čumidav, te čumidav parno muj. O parnomuj čumidav, gerekostar kikidav, šarlagi,šarlagi te chudav…“

Bolo tam veselo. Rómovia vyhrávali na husliach a Rómky tancovali. No Krištofovi, aj keď ho v ušiach pošteklili tóny pesničky, ležala na srdci akási zvláštna clivota.

„Čo ste taký zamračený, mladý pánko?“ prihovorila sa mu stará Rómka.

„Ani neviem,“ odvetil jej Krištof. „Zajtra mám svadbu, ale vôbec sa na ňu neteším. Keď si spomeniem na Barborku, necítim nič, hoci predtým, už pri vyslovení jej mena mi išlo srdce vyskočiť z hrude. No teraz…“

„To je zvláštne,“ pokývala hlavou žena. „Ukážte mi ruku, nech sa na to pozriem. Ja som totiž slávna veštica.“

Krištof jej po chvíľke váhania podal ruku a ona sa mu dlho a sústredene dívala do dlane. „Ej, ej, to nevyzerá dobre,“ potriasla hlavou, až jej zacengali velikánske zlaté náušnice. „Vaše čiary osudu mi prezradili strašné veci…“

„Aké?“ vyzvedal mladík.

„Až sa to bojím vysloviť nahlas,“ okúňala sa stará Rómka.

„Keď ste už začali,“ nástojil Krištof, „tak to dokončte.“

Veštica sa opäť zahľadela do jeho dlane. „Vidím, že ste svoju dušu zapredali diablovi a ten, kto nemá dušu, nedokáže ani milovať.“

Až v tej chvíli Krištof pochopil, načo bosorka chcela jeho dušu. Horko zaplakal. Okrem toho, že prepadol peklu, stratil aj schopnosť ľúbiť. Neprišiel len o dušu, ale aj o lásku. Jeho obeť bola teda zbytočná. Prosil preto vešticu, či mu nemôže nejako pomôcť.

„Ja veru nie,“ pokrútila hlavou žena, „ale viem, kde by mohli.“ Tajomne sa zadívala na oblohu: „V nebi.“

Prekvapený Krištof sa jej však opýtal, ako sa má do neba dostať, veď nemá krídla. No veštica mu poradila, nech ide do Tatier. Tam, na najvyššom končiari, sa vraj nachádza nebeská brána…

* * *

Tatry sú krásne, ale aj kruté. Nikomu nedajú nič zadarmo. Ani Krištofovi nechceli prezradiť, kde ukrývajú bránu, cez ktorú sa dá vojsť do nebeského kráľovstva. Možno by mladík, zmorený blúdením po skalnatých štítoch, zahynul kdesi v hlbokej tatranskej rokline, keby nestretol staručkého pastiera. Práve jeho sa opýtal na cestu.

„Brána sa ukáže len tomu, kto si to zaslúži,“ riekol pastier.

„Ja to asi nie som,“ vzdychol si Krištof, „ale ďakujem vám za radu, starý otec.“ Už sa poberal preč, aby niekde na tatranskej skale počkal, kým si poňho príde kmotra smrť, keď ho starec zastavil: „Mládenček a nepomohol by si mi? Stádo sa mi rozutekala a mne už nohy neslúžia, aby som všetky ovečky pochytal.“

„Rád pomôžem,“ prikývol Krištof a vtedy sa ukázalo, že deduško nebol len taký obyčajný pastier pasúci stádo na sviežej tatranskej tráve, tento pásol oblaky. Neposedné stádo sa mu však rozpŕchlo po celej oblohe a len ten, kto sa vyšplhal na najvyššie končiare Tatier, mohol oblačných barančekov pochytať.

Čo Krištof sľúbil, to aj urobil. Obláčiky sa onedlho tiesnili v jednom stáde.

„Ďakujem ti, dobrý človek, dokázal si, že máš šľachetné srdce,“ povedal pastier, keď už boli všetky kučeravé nebeské baránky v košiari. „Viem prečo hľadáš nebeskú bránu. Ty si pomohol mne, teraz ja pomôžem tebe, pretože ja nie som len pastier, ale som aj strážcom nebeskej brány tu na zemi.“

Starý pastier mávol svojou hrčovitou palicou a v tej chvíli sa pred Krištofom spomedzi oblakov vynorila krásna brána. Celá sa leskla a trblietala, akoby bola postavená zo zlata a drahých kameňov. Mladík chvíľu váhal, bál sa, či do nej môže vkročiť, no starý pastier mu pokynul, aby smelo vošiel: „Takí ako ty môžu vstúpiť do kráľovstva nebeského.“